Predvianočné obdobie sa v našej tradičnej kultúre viazalo k štvortýždňovému adventnému pôstu. Bol to začiatok liturgického roka, začínajúci sa najbližšou nedeľou k sviatku sv. Kataríny (25. novembra), keď sa konali posledné zábavy pred Vianocami.
Advent ako prípravu na narodenie Ježiša zaviedol pápež Gregor I. koncom 6. storočia, a cirkevná synoda Aachene v roku 922 zakázala tanečné zábavy a svadby, ktoré sa konali v tomto období, aby vykorenila bujaré predkresťanské oslavy slnovratu.
Z mestského prostredia sa k nám rozšírila tradícia zdobenia príbytkov adventnými vencami – ako prvý ho podľa prameňov vytvoril evanjelický pastor v Hamburgu Johannn Wichern v domove pre siroty, starých a chorých a štyri sviece na ňom symbolizovali štyri adventné nedele. Počas prvej, druhej a štvrtej adventnej nedele má rímskokatolícky kňaz na sebe fialové rúcho a fialové sú aj sviečky na venci, na tretiu nedeľu Gaudete (z lat. radujte sa) má kňaz na sebe ružové rúcho a ružová býva aj sviečka na adventnom venci. U rímskokatolíkov sa v čase adventu slúžia ranné rorátne sväté omše pred rozbrieždením (názov roráty pochádza z latinského Rorate caeli desuper, čo v preklade znamená Roste nebesá z výsosti – sú to slová proroka Izaiáša i prvé slová piesne spievanej počas týchto ranných omší). Gréckokatolíci a pravoslávni predvianočnú filipovku slávia už od 15. novembra (názov má podľa sviatku sv. Filipa).
V našej tradičnej kultúre je advent spätý s predstavou o magickom význame počiatku a toto obdobie vypĺňajú ochranné obyčaje, veštenie a ľúbostné čary, ale aj obchôdzky s maskami, robenie rituálneho hluku, obchôdzky vinšovníkov a tabu ženských prác predovšetkým počas „stridžích dní“, počas ktorých sa podľa poverových predstáv predpokladala zvýšená aktivita nepriaznivých síl. Týmto pomenovaním sa označovali sviatky Kataríny (25. november), Ondreja (30. november), Barbory (4. december), Mikuláša (6. december), Lucie (13. december) a Tomáša (21. december). Podľa tradičných poverových predstáv sa totiž predlžovanie času nocí a skracovanie dní stotožňovalo s akýmsi víťazstvom tmy nad dobrom a svetlom. Ku každému z týchto dní sa viaže množstvo pranostík.
Sv. Katarína Alexandrijská (z gr. katharos – čistý, pravý), panna a mučenica, bola podľa legendy vzdelanou krásavicou, ktorá s pomocou Ducha Svätého v dišputách porazila päťdesiat pohanských filozofov, za čo ju cisár odsúdil na mučenie lámaním v kolese a nakoniec ju dal sťať. V našej tradičnej kultúre to bol prvý stridží deň. Platil zákaz ženských prác, šitia, pradenia, lebo by sa vraj ženám po celý rok zbierali prsty, a platilo aj tabu ženských návštev, pretože ženám bola pripisovaná zvláštna moc – boli nositeľkami života i čarodejnicami. V tento deň dievky veštili vydaj a svojho ženícha (napríklad ak dievke do Štedrého večera rozkvitla vetvička alebo podľa mena na papieriku v haluške, ktorá sa uvarila ako prvá) a gazdovia veštili prosperitu hospodárstva a na ochranu proti strigám svätili stajne svätenou vodou.
Sv. Ondrej (andros – človek) bol rybárom rovnako ako jeho brat Šimon a bol učeníkom Jána Krstiteľa a neskôr Ježiša Krista, za čo bol ukrižovaný. Je patrónom sedliakov, rybárov a neviest. V tento deň si dievky veštili budúci vydaj a ženícha najrôznejšími spôsobmi: varením halušiek s papierikmi s menami mládencov, liatím olova cez kľúčovú dierku (tvar odliatku mal predstavovať zamestnanie ženícha) alebo trasením plotov (štekajúci pes naznačil, odkiaľ bude ženích dievky). V mnohých oblastiach mládenci vynášali počas týchto dní poľnohospodárske náradie na strechy a do korún stromov a rozbíjali hlinené hrnce o dvere, aby hluk odplašil negatívne sily.
Sv. Barbora (Varvara) bola šľachtičná, mučenica a svätica, ktorá žila na prelome 3. a 4. storočia. Podľa legendy ju dal vlastný otec zamurovať vo veži za trest, že sa nechcela vydať a bola kresťankou. V tradičnej kultúre bola uctievaná ako ochrankyňa pred búrkou a patrónka baníkov, ktorí jej vzdávali úctu pred každým sfáraním a po ňom.
Na Barboru platil zákaz návštev žien a ženských prác (pradenie, šitie, páranie peria). Na Horehroní chodili vinšovať chlapci s oceľou, symbolom pevného zdravia, sily a súdržnosti, inde chodili nemé, v bielych plachtách oblečené Barborky so zamúčenou tvárou a v domoch husím perom „vymetali kúty“.
Sv. Mikuláš žil v 3. storočí a bol biskupom v maloázijskej Myre. Počas prenasledovania kresťanov cisárom Diokleciánom pomáhal chorým a chudobným. Aj v gréckokatolíckej cirkvi je sv. Nikolaj, biskup a divotvorca, jedným z najvýznamnejších svätcov. Bol zobrazovaný v biskupskom rúchu, s nádobou s peniazmi či so zlatými guľami. Do vidieckeho prostredia mikulášska obchôdzka prenikla na prelome 19. a 20. storočia a nahradila staršie plodnostno-prosperitné obchôdzky masiek (turov či medveďov v kožuchu), ktoré Jozef II. zredukoval na postavy Mikuláša, anjela a čerta. Chodili po domoch a obdarúvali deti, ak sa vedeli pekne pomodliť. Aj k tomuto dňu sa viazali podobné praktiky ako v dňoch predchádzajúcich a sv. Nikolaj reporez bol u Rusínov aj dňom, keď sa v minulosti rezala repa.
Sv. Lucia (z lat. lux – svetlo), panna a mučenica uctievaná katolíckymi i pravoslávnymi veriacimi, žila v 3. storočí na Sicílii v období prenasledovania kresťanov cisárom Diokleciánom. Podľa legendy si vylúpila krásne oči, ktoré očarili pohanského mládenca, aby sa zaňho nemusela vydať, a on ju za to dal mučiť a sťať. Je patrónkou slepých, chudobných, kajúcich sa prostitútok, farmárov, sklenárov, tkáčov, sedlárov, nožiarov, kočišov, tulákov. Jej sviatok súvisel so zimným slnovratom, pretože bol do prijatia gregoriánskeho kalendára (1582) najkratší v roku. Viazali sa k nemu veštby a predpovede počasia, úrody, manželstva. V starších predstavách bola Lucia ochrankyňou ženských prác, najmä pradenia a priadok, a platil zákaz vykonávať ich v tento deň. Platilo i tabu prvej rannej návštevy ženy v dome a na dvere domov a stajní sa kreslili kolomažou, neskôr cesnakom Luciine kríže. Donedávna sa na západnom Slovensku zachovali obchôdzky nemo chodiacich Luciek, oblečených v bielom a so zamúčenými tvárami, ktoré husím perom ometali kúty domov i veštenie vydaja.
Sv. Tomáš bol jedným z prvých učeníkov Ježiša Krista a nazývali ho neveriacim, lebo neveril v zmŕtvychvstanie Krista, kým sa nepresvedčil na vlastné oči. Bol patrónom furmanov, murárov a lesov a jeho atribútom je murárske pravítko. V našej tradičnej kultúre v tento deň platilo tabu ísť do hory. Naopak, ako najkratší deň v roku sa spájal s predstavami počiatku – budúcnosť veštili podľa prvého návštevníka v dome, platil zákaz ženských návštev a prác a po domoch chodili vinšovníci polazníci, ktorí roznášali vetvičky polazníky s dobrým vinšom: Nesiem vám tu polazníky, Krista pána radostníky.
Nasledujúce posledné dni adventu sa už vyznačovali prípravami na Štedrý večer, Svjatyj večur či Viľiju.
