Jeho hudba sa objavila vo filmoch a inscenáciách ako napríklad Rysavá jalovica, Noční jazdci, Pacho, hybský zbojník či Sváko Ragan. Spolupracoval so súbormi Lúčnica či SĽUK, je autorom zvučky Folklórneho festivalu Východná.
Svetozár Stračina bol nadšeným zberateľom ľudových piesní. Čerpal z nich pri vlastnej tvorbe, rád ich menil na originálne kompozície so súčasným zvukom. Svojou prácou sa usiloval podporovať slovenské folklórne hnutie, patril k spoluorganizátorom folklórnych festivalov v Detve a vo Východnej.
Od akordeónu k scénickej hudbe
Narodil sa 3. decembra 1940 v Turčianskom Sv. Martine, detstvo prežil v pôvodnom otcovom rodisku v Banskej Bystrici v početnej rodine. Na akordeóne začal hrať už ako štvorročný a ako desaťročný sa učil hre na klavíri na Hudobnej škole v Banskej Bystrici. V Bratislave študoval hru na akordeóne, kompozíciu i hudobnú teóriu a už počas štúdia sa zapájal do rôznych umeleckých aktivít.
Začínal scénickou hudbou pre Divadlo poézie či Divadlo pantomímy. Choreograf, umelecký vedúci US Lúčnica Štefan Nosáľ ho priviedol k spolupráci s Lúčnicou, kde začal ako korepetítor, no postupne sa stal jej prvým hudobným skladateľom. Medzi najznámejšie patria jeho kompozície k choreografiám Na obnôcke (1963), Čirčianka (1966), Sviatok na Zemplíne (1968), Terchovanci idú (1969), Vitaj, naša jar (1974) či celovečerný reprezentačný program To je Lúčnica (1988).
Zaoberal sa komponovaním scénickej hudby pre mnohé oblasti – divadlo, pantomímu, rozhlas, televíziu, film a scénický folklór, ktorému sa venoval najviac. Je autorom hudobných kompozícií približne k 160 filmom a televíznym inscenáciám.
Ľudová hudba a festivaly
Roky strávil ako výskumník tradičnej ľudovej hudby v teréne a založil si vlastný archív nahrávok, ktorý je dodnes spracovávaný. Bol autorom zvučiek mnohých folklórnych festivalov i zvučky najstaršieho a najrozsiahlejšieho FF Východná. Napísal ju v roku 1966 a o štyri roky neskôr ju prepísal do druhej verzie, v ktorej zaznieva v prvý júlový víkend vo Východnej dodnes.
Bol členom porôt všetkých celoštátnych súťaží a od roku 1990 bol až do svojej smrti predsedom Spolku hudobného folklóru SHU a členom rady SHU.
Jeho život a dielo je späté s Lúčnicou i so SĽUK-om, jeho hudobné kompozície profilovali umeleckú výpoveď oboch týchto telies. Vytvoril pre ne viac ako 130 kompozícií.
V SĽUK-u spolupracoval najmä s choreografom Jurajom Kubánkom a v rokoch 1967–1996 zložil hudbu k 43 programovým číslam tohto súboru. Medzi najznámejšie patria Drevorubači (1967), Biela plť na Váhu (1973), S batôžkom a krošňou (1978), Chlieb náš každodenný (1989) a cyklus vianočných kolied zo zbierky Andreja Kmeťa Betlehemský večný salaš (1990).
Tvorba pre rozhlas
Osobitnú kapitolu tvorí jeho široká spolupráca s rozhlasom. Je autorom množstva hudobných kompozícií pre Orchester ľudových nástrojov a úprav pre známych interpretov slovenskej ľudovej piesne (Anna Hulejová, Helena Záhradníková, Darina Laščiaková, Ján Ambróz, Angela Vargicová, Ľudová hudba bratov Muchovcov a i.). Má významný autorský podiel na tvorbe vzácnych gramoalbumov s tradičnou hudbou folklórnych regiónov Kysúc, Oravy, Liptova, Podpoľania či Terchovej.
V rokoch 1970–1985 sa zúčastňoval ako reprezentant Československa na medzinárodnej súťaži Prix de musique folklorique de Radio Bratislava, organizovanej Československým rozhlasom a s 10 oceneniami sa stal najúspešnejším skladateľom v histórii súťaže a európsky uznávanou osobnosťou v oblasti tradičnej hudby. Na jeho počesť sa dodnes koná ako medzinárodná súťaž rozhlasových nahrávok ľudovej hudby Grand Prix Svetozára Stračinu v gescii RTVS a Európskej vysielacej únie EBU.
V januári 1996 dostal od Ministerstva kultúry SR Poctu Eugena Suchoňa za celoživotný vklad do slovenskej hudobnej tvorby.
Málo sa vie o tom, že spolupracoval aj s kapelami ako Bez ladu a skladu či Polemic, ktorým pomohol s ich nahrávkami.
„Sveťo bol proste presne taký ako jeho hudba. Živelný aj jemný, otvorený, poletujúci nad našimi bežnými existenciami, veľkorysý, priamy, vášnivý, drsný a vo všetkom kvalitný, osobitý, nenapodobiteľný,“ povedal o Stračinovi Michal Kaščák, ktorý bol jeho priateľom a veľkým fanúšikom. Aj vďaka festivalu Pohoda sa s jeho hudbou zoznamuje súčasná generácia mladých ľudí.
Svetozár Stračina zomrel nad partitúrou Haravary, premiérového programu SĽUK-u, 26. februára 1996.
