„Ľudová pieseň je vlastne najkrajším umeleckým plodom ducha človeka, verným obrazom jeho myslenia, konania, histórie. Jeho borby, ale i nádejí. Vždy formovala človeka v jeho názorových, citových či mravných sférach. Cez mnohé tradície vždy zbližovala i obšťastňovala ľudí, ktorí ju ako dedičstvo prijímali, ale aj ďalej odovzdávali cez pokolenia.“ Ondrej Demo
V sobotu 19. decembra 2020 nás vo veku nedožitých 94 rokov opustila jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej etnomuzikológie, rozhlasový redaktor a zbormajster PhDr. Ondrej Demo, CSc.
Ondrej Demo sa narodil v roku 1927 v Branove (Baromlak) na juhozápadnom Slovensku do rodiny s ôsmimi deťmi. Jeho profesijnú orientáciu už v detstve ovplyvnil učiteľ hudobnej výchovy z Moravy František Zmeškal i strýko Ondrej, ktorí v ňom pestovali lásku k hudbe a učili ho hre na husliach. Postupne si vytvorili aj domácu muziku. Vzorom Ondrejovi Demovi bola aj ľudová hudba z Dvorov nad Žitavou s primášom Jozefom Bočkom. Po ukončení meštianskej školy vo Dvoroch nad Žitavou nastúpil na maďarské učiteľské lýceum do Levíc. Turbulentné vojnové roky na juhu Slovenska ovplyvnili aj jeho život. V roku 1944 zachránil seba i brata pred odvedením do maďarskej armády a niekoľko mesiacov sa museli ukrývať, no ťažké časy obyvateľov čakali aj po obsadení obce Červenou armádou.
Po vojne sa prihlásil do učiteľskej akadémie v Bratislave, kde ako profesor pôsobil aj hudobný skladateľ Tibor Andrašovan, ktorý vyučoval hru na husliach, hudobnú teóriu a zborové dirigovanie. Ondrej Demo po maturite vyučoval hudobnú výchovu a slovenský jazyk v obciach Klížska Nemá a Číčov, kde založil aj detský spevácky zbor.
V roku 1951 nastúpil na povinnú vojenskú službu do Pardubíc, no keďže odmietol podpísať prihlášku do KSČ, nemohol sa stať členom Československého vojenského súboru v Prahe. Po návrate z vojenčiny v roku 1953 sa prihlásil na konkurz do Redakcie ľudovej hudby Slovenského rozhlasu. Vtedajší vedúci redakcie prof. Pavol Tonkovič mu odporučil popri práci študovať na Vysokej škole pedagogickej, a tak mal O. Demo možnosť študovať na katedre hudby, ktorú viedol prof. Eugen Suchoň. Na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK u prof. Jozefa Kresánka získal v roku 1975 titul doktor filozofie, v Hudobnovednom ústave SAV absolvoval externú ašpirantúru v odbore etnomuzikológia a v roku 1983 obhájil hodnosť kandidáta vied o umení. V Slovenskom rozhlase pracoval až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1991.
V rokoch 1966 – 1993 Ondrej Demo ako autor a redaktor rozhlasového cyklu Klenotnica ľudovej hudby odvysielal tradičný hudobný materiál z 275 obcí Slovenska i od zahraničných Slovákov. Bol veľmi aktívnym terénnym pracovníkom, výskumníkom a dokumentaristom – putoval po celej krajine, nahrával tradičný interpretačný štýl spevákov, hudobníkov a s komentárom ho pravidelne v nedeľné podvečery v rámci Klenotníc i vysielal. To v rozhlasovom vysielaní so širokým dosahom tvorilo nesmierne významný protipól vtedajšej vysokoštylizovanej, často angažovanej tvorby v prostredí kvitnúceho folklórneho hnutia. Inšpiroval ho argument hudobného vedca Jozefa Kresánka, že o tých, ktorí o autentickom folklóre hovoria ako o spiatočníctve, možno hovoriť ako o čudákoch, ktorí by navrhli odrezať ľuďom nohy len preto, že sa už môžu voziť na autách alebo lietadlách. Tendencii prezentácie tradičných prejavov pomohli i závery z 15. konferencie International Council for Traditional Music v Zlíne v roku 1962, kde bola deklarovaná požiadavka prezentácie tradičných foriem. Ondrej Demo zároveň v roku 1965 požiadal režiséra dokumentárneho filmu Martina Slivku o spoluprácu pri nakrúcaní fašiangových tradícií a vianočných obchôdzok a hier, čím získali množstvo vzácneho materiálu a aj do dramaturgie Folklórneho festivalu Východná začali odborníci – etnomuzikológovia Oskár Elschek, Ladislav Leng a etnochoreológ Kliment Ondrejka – implikovať prezentáciu tradičných hudobno-tanečných prejavov.
Prvá nedeľná Klenotnica ľudovej hudby bola odvysielaná 23. októbra 1966 a predstavila piesne, hudbu a tance z hornoliptovských obcí Važec, Štrba a Východná. Neskôr v prvom ročníku pribudol folklórny materiál z obcí Zámutov, Hriňová, Zvolenská Slatina, Drietoma, Skalica, Brodské, Cerová, Senica, Záriečie, Mestečko, Hoštiná, Branovo, Dvory nad Žitavou, Terchová, Hrochoť, Poniky, Sliač, Pohorelá, Šumiac, Vernár. Do druhého ročníka programu boli zaradené nahrávky tradičných svadieb z jednotlivých oblastí a obcí Slovenska, obsahujúce aj v súdobej situácii neveľmi prezentované biblické motívy. Ohlasy zo strany poslucháčov však boli vynikajúce a poslucháči si žiadali aj gramoplatne s týmito nahrávkami, ktoré putovali aj zahraničným Slovákom. Neskôr začal Ondrej Demo tvoriť programy aj v spolupráci s etnochoreológom Stanislavom Dúžekom. Vznikol dokonca unikátny Kruh pruh priateľov ľudovej hudby a Demo s tímom potom s týmito poslucháčmi uskutočňoval exkurzie do obcí, kde sa robil výskum pre Klenotnice. Na ich podnet vydalo vydavateľstvo OPUS zbierku Z klenotnice ľudových piesní (477 titulov).
Jeho bohatý život významne ovplyvnila doba – nielen vojna, ale aj obdobie socializmu. V neľahkom období konca 60. rokov odmietol funkciu podmienenú vstupom do KSČ a neustále čelil snahám o cenzúru vysielaného materiálu (napríklad vianočných kolied či veľkonočných tradícií s kresťanskými prvkami, ktoré pripravili spolu so S. Dúžekom), pretože podľa vtedajšieho vedenia nedostatočne korešpondoval so socialistickou ideou.
Ondrej Demo stál i pri zrode Orchestra ľudových nástrojov bratislavského rozhlasu v roku 1976 a bol jeho prvým umeleckým vedúcim, pričom presadzoval štúdium nahrávok a spoznávanie interpretačných štýlov priamo v teréne. Bol autorom projektu medzinárodnej rozhlasovej súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava, v rámci ktorej sa v rozmedzí rokov 1970 až 1991 predstavili nahrávky ľudovej hudby z 50 európskych rozhlasových staníc.
V rokoch 1964 až 1993 pôsobil ako člen programových rád Folklórneho festivalu Východná, Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve a Západoslovenských folklórnych slávností na Myjave, kde bol i nesmierne aktívnym autorom a režisérom mnohých programov. Bol tiež členom odborných porôt celoštátnych i medzinárodných súťaží v oblasti hudobného folklóru.
Ako autor pre OĽUN, Spevácky zbor Lúčnica, Rodokmeň a rôzne folklórne súbory skomponoval približne 180 partitúr. Ondrej Demo je autorom publikácií Žatevné a dožinkové piesne (1969), Spieva Janka Guzová (1995), Folklórna hudba v rozhlase na Slovensku (1998) a Pavol Tonkovič (2013). Folklórny materiál získaný v teréne publikoval v zbierkach Z klenotnice slovenských ľudových piesní (1981) a Vianočné koledy, vinše a hry (1998, 2014). Výsledky folkloristického výskumu vo Vajnoroch publikoval v zbierke Vajnory spievajú (2013). Ako autor etnomuzikologických častí spolupracoval na príprave monografií Vajnory (1978), Myjava (1985), Cífer (1991), Branovo – história, život a tradície (2005) a Naše Vajnory (2008). Je autorom mnohých článkov a príspevkov v periodikách Slovenská hudba, Slovenský národopis, Rytmus a Tradícia a súčasnosť, vytvoril scenáre asi k 40 televíznym filmom o tradičnej kultúre. Spolupracoval aj pri príprave osemdesiatich hudobných albumov.
V roku 1995 sa stal predsedom Spolku hudobného folklóru pri Slovenskej hudobnej únii a členom výboru SOZA. Po návšteve pápeža založil Spevácky zbor Jána Pavla II. a stal sa jeho prvým dirigentom a zbormajstrom. So zborom vydali CD album slovenských duchovných, národných a ľudových piesní v latinčine a v spolupráci s architektom Jozefom Hlinickým a archeológom Michalom Slivkom navrhli pápežovi mitru s výšivkami vajnorských ornamentov, ktoré vytvorila Terézia Zemanová.
Za svoju celoživotnú bohatú umeleckú i odbornú činnosť Ondrej Demo získal celý rad ocenení: Zlatý mikrofón (1986), Zlatý erb Opusu (1987), Zlatá medaila Folklórneho festivalu Východná (1987), Zlatá medaila Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve (1987), Plaketa Jozefa Murgaša (1996), Plaketa hlavného mesta Bratislavy (2002), Cena Fra Angelica (2005), Veľká cena SOZA (2007) a Cena Matice slovenskej za rozvoj národného a hudobného života (2012). V roku 2005 mu udelili čestné občianstvo v Terchovej a v roku 2007 v Branove. V roku 2018 mu bola udelená Cena ministra kultúry SR za celoživotný prínos v oblasti hudobného folklóru.
