Hoci o hudobnej tradícii Východnej a jej špecifikách možno hovoriť veľmi podrobne, poďme si priblížiť aspoň niektoré jej najcharakteristickejšie aspekty.

Región Liptova sa rozprestiera na území súčasných okresov Ružomberok a Liptovský Mikuláš. V jeho východnej časti, ktorá sa označuje ako horný Liptov, sa nachádza obec Východná. Spolu s okolitými dedinami tvoria kultúrny mikroregión, ktorý sa od zvyšného územia liptovskej oblasti odlišuje niektorými charakteristickými znakmi. Rozdiely sú viditeľné aj v rámci hudobného folklóru, ktorý je významnou súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva hornoliptovského regiónu.

V priebehu histórie formovali a ovplyvňovali ľudovú hudbu rôzne faktory. Pre hudobnú tradíciu územia severného a stredného Slovenska bolo v minulosti jedným z najzásadnejších vplyvov dosídľovanie horských oblastí na valašskom práve, ktoré poznáme aj pod pojmom valašská kolonizácia. Tá prebiehala v niekoľkých vlnách v priebehu 14. až 17. storočia. Vďaka valašskej kolonizácii sa salašníctvo stalo jedným z hlavných zdrojov obživy vo viacerých lokalitách, čo sa odzrkadlilo aj v umeleckých prejavoch. V ľudovej hudbe sa to prejavilo obohatením tradičného ľudového inštrumentára o rôzne hudobné nástroje. Najpočetnejšou skupinou sú aerofóny (vzduchozvučné nástroje), do ktorej patria najmä rôzne typy pastierskych píšťal. Hra na týchto nástrojoch je čiastočne obmedzená tým, že z nich hráč dokáže vylúdiť iba niektoré tóny, zoradené v špecifických tónových radoch (napríklad v lýdickej či podhalanskej tónine). Aj to ovplyvnilo tonalitu (funkciu, vzťah a vnútornú logiku v usporiadaní jednotlivých tónov v melódii) „pastiersko-valašských“ piesní, ktoré sa vo veľkej miere vyskytujú v piesňovom repertoári nielen horného Liptova, ale aj ďalších horských regiónov.

V 19. storočí sa v Uhorsku objavil nový módny hudobný fenomén, „novouhorský“ štýl. Hoci hornoliptovskú ľudovú hudbu zasiahol v oveľa menšej miere v porovnaní s niektorými inými slovenskými regiónmi, stopy čiastočne zanechal v hudobnom vkuse a repertoári i tu. Vyhranenosť staršej piesňovej kultúry horného Liptova je však natoľko zreteľná, že jej novšie vrstvy sa dajú ľahko rozpoznať.

Inštrumentálna hudba

K najcharakteristickejším ľudovým hudobným nástrojom z Východnej patrí dyhel (bezdierková píšťala z dyhela, divej rasce alebo bazy, na ktorej sa vyludzujú tóny prostredníctvom prefukovania a zakrývania a odkrývania konca píšťalovej trubice), valaska piščielka (šesťdierková drevená píšťala, spravidla bez zdobenia), pascierski/vachtarski/liptovski roh (signálny nástroj, vyrábaný z kravskej rohoviny).

Vo Východnej boli v minulosti rozšírené aj trojhlasné gajdi. O ich obľube svedčia spomienky pamätníkov na viacerých východnianskych gajdošov (Martin Gajdoš-Hrubý, Ján Držiak-Šupka, Michal Lenko). Gajdošskú hudbu začali postupne vytláčať sláčikové hudby, ktoré tvoria v rámci východnianskeho hudobného folklóru samostatnú kapitolu. V minulosti pôsobili vo Východnej dve kapely. Jednu tvorili muzikanti z radov príslušníkov majoritného obyvateľstva pod vedením Michala Zvadu-Švedu a v druhej hrali hudobníci rómskeho pôvodu – Zubajovci. Najrozsiahlejšou prácou venujúcou sa inštrumentálnej hudbe z Východnej je štúdia Ladislava Lenga, v ktorej sa zaoberá kultúrno-spoločenskými aspektmi pôsobenia ľudovej hudby Zubajovcov a detailnou hudobno-teoretickou analýzou ich hry.

Zubajovci

Rómski obyvatelia sa zvykli po opustení kočovného života usadiť v rozvetvených veľkorodinách. Zubajovci pochádzajú z rómskej veľkorodiny na hornom Liptove, v ktorej sa muzikantské remeslo dedilo po viac generácií. Primášom poslednej aktívnej ľudovej hudby z Východnej bol Jozef Čonka-Zubaj (1916). Spolu s bratmi hrávali najčastejšie vo Východnej a Važci, ale aj v širšom okolí – v Hybe, Kráľovej Lehote, Pribyline, Liptovskej Kokave, Vyšnej Boci, Nižnej Boci, v Malužinej, Podturni, Liptovskom Jáne, Šuňave, Liptovskej Tepličke, Štrbe, vo Svite, v Batizovciach či v Spišskej Novej Vsi. Ich repertoár bol preto pomerne rozmanitý, obsahoval rôzne piesňové druhy, ako aj žánrové vrstvy viacerých módnych období. Veľká väčšina týchto piesní má väzbu ku konkrétnym tanečným typom do krutu, do kroku, do skoku, verbunk, odzemok, cindruška, zajačí, čardáš, fox, ale patrili sem aj pomalé piesne či napríklad marš alebo smútočný pochod.

Zubajovci hrávali najčastejšie ako základná trojčlenná alebo štvorčlenná sláčiková hudba v zložení: husle, husľová kontra/violová kontra (v štvorčlennom variante obe kontry) a kontrabas.

V rámci štýlovej interpretácie stojí za zmienku špecifická dvojhlasná hra primáša Jozefa Čonku-Zubaja. Spočíva vo vedení prvého hlasu melódie a druhého hlasu, pripomínajúceho burdonový sprievodný hlas gájd. V prípade Zubajovej hry však nejde o jeden nepretržitý tón. V niektorých miestach burdon prestáva alebo je nahradený tónmi v súlade s harmonickými funkciami sprievodných nástrojov. Pridaný tón netvorí funkčný druhý hlas a v niektorých momentoch vytvára v rámci harmónie aj disonanciu. Tento spôsob hry dopĺňal drobnými ozdobami a svojským frázovaním, ktoré sa u poslucháča môže javiť ako malé rytmické nepresnosti, no v skutočnosti ide o pravidelné a vedomé krátke zaostávanie a predbiehanie niektorých tónov oproti hre sprievodných nástrojov. Tento jav vnáša do súhry ľudovej hudby Zubajovcov isté napätie a rovnako ako iné herné techniky patrí medzi štýlovo-interpretačné znaky tejto kapely.

Viachlasný spev

Vo Východnej a v jej okolitých obciach dominuje viachlasný spev, ktorý je dokumentovaný na viacerých starších, ale aj súčasných nahrávkach. Etnomuzikológ Ladislav Leng píše o dvoj- až štvorhlasnom speve a ak by sme rátali aj oktávové zdvojenia pri spoločnom speve žien a mužov, môže ísť dokonca o osemhlas. V skupinovom speve sa pieseň začína spravidla predspevom jedného speváka. Zvyšní speváci sa zvyknú napojiť silným akcentom po prvom verši alebo aj skôr, už po niekoľkých slabikách.

Mnoho piesní spievali ženy a muži spoločne, no niektoré sa spievali aj zvlášť. Charakteristické ženskou interpretáciou sú napríklad piesne spievané pri senách, vo Východnej nazývané polianske. Mužská interpretácia sa viaže napríklad k regrútskym piesňam. Ľudové piesne z Východnej však môžeme rozdeliť aj na základe žánrového členenia. Východniansky repertoár súvisí so spevnými príležitosťami, ktoré vychádzajú:

• z kalendárneho cyklu (fašiangy, Veľká noc, jánske obdobie, Vianoce),
• z rodinného cyklu (krstiny, uspávanie, prijímanie za mládenca, odchod regrútov na odobierku, zálety, svadba),
• z cyklu prác (pri pasení, pri pradení, pri spracovaní ľanu, pri žatve, pri lesných prácach),
• z iných príležitostí (spevy na priedomí, napr. „na murovanom moste“ a „popod rady“, spevy dedinou, spievanie na zábavách a kdekoľvek inde).

Treba však brať do úvahy, že súčasné spevné príležitosti sa v porovnaní s minulosťou zmenili nielen pod vplyvom doby, ale aj nových umelecko-interpretačných aktivít folklórneho hnutia na Slovensku. Dodnes tak v obci pôsobí už vyše 100-ročná Folklórna skupina Kriváň, ktorej zakladatelia a prví členovia, po skúsenosti s účinkovaním na festivale v Strážnici začiatkom 50. rokov 20. stor. iniciovali i vznik Folklórneho festivalu Východná. Svojím viachlasným spevom tento festival dodnes každoročne otvárajú.

Ukážky hudobného folklóru z Východnej si môžete vypočuť z nahrávok speváčok a spevákov folklórnej skupiny Kriváň a ľudovej hudby Zubajovci, ktoré boli v roku 1953 vydané na LP platni Spevy a tance z Východnej. Je to prvý diel niekoľkoročného edičného cyklu platní vydávaných k viacerým ročníkom folklórneho festivalu Východná.

Zdroje:

• ELSCHEK, O. 2020. Slovenské ľudové hudobné nástroje včera a dnes. 1. vyd. Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020. 387 s. ISBN 978-80-89639-67-0.
• LENG, L. Ľudová hudba Zubajovcov. In Musicologica Slovaca III. Bratislava : 1971.
• RATKOŠ, P. a kol. 1972. Východná 1269 – 1969. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1972. 304 s.